Jeta dhe vdekje
14.09.2009 00:00:00
Dajako ma bolí hlava...Čo sa to vlastne stalo? Čo sa to deje? Som akási dezorientovaná. Ležím na posteli a príšerne ma bolí hlava. Okolo mňa je všetko rozhádzané, zásuvky pootvárané a všade navôkol vidím pováľané kusy nábytku, papierov a obsah zásuviek roztrúsený po koberci. Koberci, ktorý som len predvčerom vytepovala. Nasilu vstávam a celá dolámaná prechádzam do kúpeľne. V tme nevidím ani na krok, vrážam do nábytku a tackám sa k dverám. Na piaty pokus nahmatám vypínač a kúpeľňu rozžiari jediná stropná lampa, prenikavým bielim svetlom.
Dajako ma bolí hlava...Čo sa to vlastne stalo? Čo sa to deje? Som akási dezorientovaná. Ležím na posteli a príšerne ma bolí hlava. Okolo mňa je všetko rozhádzané, zásuvky pootvárané a všade navôkol vidím pováľané kusy nábytku, papierov a obsah zásuviek roztrúsený po koberci. Koberci, ktorý som len predvčerom vytepovala. Nasilu vstávam a celá dolámaná prechádzam do kúpeľne. V tme nevidím ani na krok, vrážam do nábytku a tackám sa k dverám. Na piaty pokus nahmatám vypínač a kúpeľňu rozžiari jediná stropná lampa, prenikavým bielim svetlom. Oboma rukami sa opriem o umývadlo. Bolesť mnou preletí ako strela. Pri pohľade do zrkadla takmer zamdliem... Tá mátoha čo na mňa hľadí spoza striebornej plochy nemôžem byť ja! Ako tak sledujem to čudo v zrkadle, zisťujem príčinu urputnej bolesti hlavy. Pod okom podliatina, natrhnuté obočie a vlasy zlepené zasušenou krvou. Čo sa to tu do pekla udialo?
Z lekárničky beriem aspirín. Alebo radšej tri, predsa len vyhráva pud sebazáchovy nad zdravým rozumom a skôr ako by mozog bil na poplach, zapíjam tabletky pohárom vyprchanej minerálky. Ale čo sa to...? Nie Peťka! Upokoj sa! Prehováram samú seba. Nikdy som sa nepovažovala za dajakú hysterku a preto radšej kľudním príval emócií. Rozhodnem sa pre sprchu. Omyjem krv z vlasov a trocha sa osviežim. Snáď zastavím tonu otázok čo mi rozožiera lebku.
Umytá, narýchlo ošetrená s prelepeným obočím sadám na gauč v obývačke. Pozriem na nástenné hodiny 02:15. Pánabeka o tomto čase by som mala ešte spať. O siedmej som prišla zo služby v nemocnici. Náročný deň, ktorý mal pokračovať do ďalšieho rána, ukončil primár. Starší, tučný chlap. Večne nervózny a náhliaci sa za zdanlivo neexistujúcimi cieľmi. Čudná povaha. Ale pod kožou so všetkým tým tukom, bije milé, chápavé srdce. Dnes som sa o tom opäť presvedčila. Umrel mi pacient... Po toľkých rokoch strávených so smrteľne chorými deťmi na onkológii, som si mohla zvyknúť. Lenže milujem deti, nech už sú akékoľvek. A deti na oddelení potrebujú v čase najťažšom lásky niekoľkonásobne viac ako deti zdravé. Každé jedno mi prirastie k srdcu a ak príde jeho chvíľa, vždy ma to totálne položí. Viem! Kadekto by povedal: „ Po viac ako dvadsiatich rokoch si exemplárny prípad absolútne neprofesionálneho prístupu.“ Ale tie deti...Ich ustráchaný, bolestný pohľad, opätujúci každé nežné slovko, každučký úsmev či pohladenie, vyvolávajú v človeku zmiešané pocity. Keď si uvedomíte ako prežívajú na hrane neistoty, aké sú odhodlané bojovať až do konca, či už šťastného, alebo ... Konca oslobodzujúceho od bolesti, trápenia a namáhavých „ozdravujúcich“ procedúr. Pri pohľade do tých očí, zabudnem na svoje trápenia. Trápenia pri ktorých by bežná žena zbalila všetky veci a odišla z domu. Ďaleko, jednoducho preč od každodenného prežívania a dní plných strachu. Veď čo ak znova?
Moje trápenie začalo pred viac ako dvadsiatimi dvoma rokmi. Práve som skončila medicínu a rozhodovala sa čo ďalej. S najlepšou kamoškou sme si ešte chceli užiť posledné prázdniny nášho života. Prehľadali sme všetky inzertné noviny a pochodili pracovné agentúry, hľadajúc prácu dakde „vonku“. Prešlo niekoľko týždňov. V Taliansku sme prežívali krásne chvíle. Cez deň pracovali a v noci vymetali bary. Lenže raz to muselo prísť. Spoznala som príjemného chlapca, Albánca pracujúceho v taliansku ako recepčného v malom hoteli. Začali sme spolu chodiť, predstavila som ho aj mojej kamarátke. Jeden večer však všetko pokazil. S priateľom sme sa riadne opili, nič nezvyčajné to v tom čase nebolo. Po jeho naliehaní som sa opojená alkoholom sním nakoniec vyspala. Malo sa nám narodiť dieťa. Všetko nasvedčovalo bezproblémovému tehotenstvu. Narýchlo sme usporiadali malú svadbu, tváriac sa že je všetko v poriadku a že sme si to presne takto vysnívali. Lenže.... Potratila som! Áno potratila. Manžel, celým menom Afrim Sviggnios prišiel domov opitý a zmlátil ma do bezvedomia. Lekári mi oznámili túto krutú skutočnosť, hneď po prebudení z kómy. Celé mesiace som žila v depresiách, strachu o vlastný život, strachu pred ním... Chlapcom, ktorý mi padol do oka v taliansku. Chlapcom, ktorý sa so mnou presťahoval na Slovensko. Chlapcom s ktorým sme si zadovážili malý domček na samote. Dlho sa mi ospravedlňoval, podplácal ma kvetmi, nežnými slovami, túlil si ma k sebe a vyplakával mi na prsiach. Myslela som že sa zmení, že to bol len nepríčetný záchvat opilca. Dokonca šiel kvôli mne na liečenie. Niekoľkokrát. Vraj sa tomu vraví láska. Aké smiešne slovo...
Odpustila som mu. Cítila som k nemu silnú náklonnosť. Svojim spôsobom som na ňom stále lipla. Zmlátil ma aj dnes v noci. Áno. Už si spomínam. Môj malý, albánsky chlapec, utečenec, ktorý hľadá nádej na dne fľaše. Pochopila som, že sa snaží zabudnúť na detstvo, na všetko čo prežil, na to ako videl umierať svojho malého brata a on mu nedokázal zachrániť život.
Súcitím sním. Presne tak, súcitím, ale nemilujem. Chcela by som mu pomôcť, aj keď sa ho príšerne bojím. Obávam sa jeho nočných návratov, schovávam sa pred ním v záhrade, na povale medzi starým šatstvom a haraburdím. Dobrovoľne beriem každú dlhú službu v nemocnici, ale záleží mi na ňom, chcem mu pomôcť.
Dakto mi rozpráva za chrbtom v spálni, tam kde sa dnes v noci odohrala bežná scéna môjho života. Je to Afrim? Nepočula som ho prísť, dvere nebuchli a dom som predsa prezrela v snahe aspoň trochu upratať ten neporiadok. Vstávam z gauča a prechádzam späť do spálne, tej strašnej, každodennej mučiarne. Pohľad mi padá pri posteľ, odkiaľ vychádzajú hlasy. Je to len starý rádiobudík oznamujúci skutočnosť, že by som sa mala zberať do práce. Je päť hodín ráno, vonku ešte kraľuje temná noc. Vypínam budík, rýchlo sa obliekam a smerujem do kuchyne. V kúte stojí prázdne vrece od granúl pre psov. Otváram chladničku, beriem sendvič a balím ho do kabelky. Dnes rozhodne nebudem hladovať, psom dám večer. Otáčam sa, zahadzujem vrece do koša a rozmýšľajúc akú výhovorku použijem na dotieravých kolegov, pýtajúcich sa na moje zranenia pozriem na kuchynský stôl. Leží na ňom žltý, lepiaci papierik, aký sa používa v kanceláriách na poznámky. Neúhľadne, snáď v rýchlosti na ňom stálo napísané :“I hidhëruar.“ Po albánsky som sa nikdy neučila, ale keď už žijete pod jednou strechou spolu s utečencom dlhšiu dobu, dačo sa na vás nalepý. Toto slovo nepoužíval skoro vôbec. Znamenalo „ Prepáč“. Striaslo ma, po chrbte mi prebehli zimomriavky. Snáď sa konečne dačo zmení, možno to všetko prestane. Beriem kľúč od auta, zamikám dvere na dome a prechádzam k starej šope, slúžiacej ako provizórna garáž. Nikdy nebola v dobrom stave, strecha sa prepadala, často prehnité trámi padli tesne vedľa auta, len len že nepoškriabali lak. Nikdy som tú šopu nemala príliš v láske. Bola veľká, aj za slnečného dňa tmavá, vlhká a prehnitá. Podobné ponuré miesta som nikdy nevyhľadávala, ale radšej som sa im pekne oblúkom vyhýbala. V hlave mi hučí, pulzujúca bolesť nie a nie prestať. Asi som si mala dať ešte jeden aspirín. Predsa len zranenia neboli najľahšie. Obyšla som dom a ako som sa blížila k šope, lomcoval mnou strach. Ani neviem z čoho, nakoľko som do nej bola nútená zájsť každé ráno pri odchode do práce, k malím, beznádejním stvoreniam, tešiacich sa z každej minúty, každej sekundy na tomto svete. Dnes je to však iné. Predchádzajúce udalosti ani poriadne nevnímam, pociťujem len tupú bolesť na temene.
V hlave mi neprestajne rotuje jediné slovo „I hidhëruar… I hidhëruar… I hidhëruar…“ Ćo tým chcel povedať? Prečo sa mi ospravedlňuje? Nikdy predtým, po žiadnom bezduchom mlátení, ako by mi chcel vytĺcť život z tela, sa neospravedlnil. Vždy to bral ako samozrejmosť, ktorú Peťka pretrpý a na druhý deň sa bude tváriť akoby nič. Veď ho predsa nemilujem. Žijem sním iba z ľútosti. Dávam mu všetko čo môžem. Chcem mu pomôcť. Vynakladám všetku fyzickú i psychickú silu na jeho záchranu. Emócie vo mne vrú. Je mi z toho všetkého na vracanie.
Prichádzam k šope. Som stále bližšie a bližšie. Vo vnútri vidím tieň, ale niesom dosť blízko aby som rozpoznala komu, alebo čomu patrí. Je to môj manžel? Ale čo by robil o takomto čase pri aute? Čo by robil NAD autom? Srdce mi ide vyskočiť z hrude. Podídem bližšie. Počujem jemné vŕzganie konopného lana vo vánku.
Už si môžem do konca života vydýchnuť. Bol to Afrim...
Komentáre